Potosí
 |
 |
V roku 2011 žilo v Potosí 170 230 obyvateľov. Jeho priemerná nadmorská výška činí, čo z neho robí druhé najvyššie položené veľkomesto (nad 100 000 obyvateľov) na svete po bolívijskom sídle El Alto, ktoré však tvorí predmestie nižšie položeného La Paz.
Mesto založili Španieli v roku 1545 v novo vzniknutom miestokráľovstve Peru a vďaka striebornému bohatstvu začalo extrémnym tempom rásť; podľa sčítania miestokráľa Francisca de Toledo tu už v roku 1573 žilo 120 000 ľudí, z toho približne dve tretiny tvorili domorodé národy. O polstoročie neskôr sa mesto veľkosťou vyrovnalo Seville a boli tu stavané opulentné kostoly a ďalšie stavby. Sláva Potosí, ktoré dodávalo značnú časť príjmov španielskej imperiálnej pokladnici, sa veľmi rýchlo šírila: zmieňuje sa o ňom aj Miguel de Cervantes v Donovi Quijotovi a v hovorovej španielčine sa výraz Potosí stal synonymom neobyčajného bohatstva.
Po vrchole v 17. storočí sa však Potosí následkom vyčerpávania zásob striebra a tvrdého vykorisťovania baníkov (najmä z radov Indiánov) začalo opäť postupne vyľudňovať, hoci miesto hynúcich Indiánov sem boli španielskymi kolonistami dodávaní černošskí otroci.
V roku 1776 bolo Potosí aj celé tzv. Horné Peru pričlenené k novo zriadenému Laplatskému vicekráľovstvu so sídlom v Buenos Aires. Vyťažené striebro už teda naďalej nebolo dovážané do Európy okľukou cez Peru a Panamu, ale práve cez budúce hlavné mesto Argentíny, pre ktoré koncom 18. storočia predstavovalo hlavný zdroj príjmov, avšak len do doby vojen o nezávislosť na začiatku 19. storočia.
V roku 1825 sa mesto stalo súčasťou nezávislej Bolívie, avšak už s púhymi 8 000 obyvateľmi, necelou desatinou niekdajšej veľkosti. Pred úbytkom obyvateľstva bolo zachránené novými cínovými baňami v polovici 19. storočia a turizmom koncom 20. storočia.
V roku 1987 bolo mesto zapísané na Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO v roku 2014 na zoznam svetového dedičstva v ohrození.
